Užívateľ > Neanderthal > Hodnotenia

Pol hodinu stojím v kroví pre to, aby sa potom zjavil jeleň, ktorému jednou ranou prestrelím hlavu, to je teda show! Moje hodnotenie je úplne objektívne! A to, ako správny milovník zvierat, rád strieľam na zvieratá. Ako správny milovník zvierat rád počúvam, ako postrelené zviera bručí a umiera. Zo všetkého najviac na zvieratách mám rád to, keď ho kuchám, režem, a vrcholom je, keď si jeho hlavu zavesím na stenu! Každý milovník zvierat by mal mať jednu hlavu v obývačke!

Pri tejto hre som stratil 15 IQ. A to som ju hral iba 15 minút.

Podobné hry: 3D Hunting: Grizzly
Alternatíva: Deer Avenger 1

Neviem, ako je možné, že som sa k tejto hre dostal až 13 rokov po jej vydaní; Má to ale jednu výhodu – Final Cut verzia je už takmer bez bugov. Mňa samozrejme na tejto hre zaujal najmä scenár, celý príbeh sa totiž odohráva v duchu klimatickej katastrofy – a táto tematika je v hrách ojedinelá; Tímy vedcov prišli strojom času z budúcnosti s cieľom odvrátiť globálnu klimatickú katastrofu. Fosílna a jadrová energia musí byť vraj nahradená energiami zo siníc a rias, aby sa katastrofe predišlo. Ale kde je skutočne pravda? Zvraty a konšpirácie neprichádzajú len zo strany lobistov, ktorí tieto alternatívne energie diskreditujú a sabotujú, ale aj zo strany samotných vedcov. Doposiaľ som nehral žiadnu 2D adventúru s podobným príbehom (existuje taká?). Hra nie je stresujúca – v tom zmysle, že nemôžeme zomrieť, a ani pokaziť niečo v rozhovore. Ak si dobre pamätám, v hre boli len tri momenty, v ktorých som si mohol zlou alebo pomalou voľbou zablokovať postup vpred, v ostatných prípadoch sa netreba nikam ponáhľať, a navyše je kedykoľvek dostupný veľmi rýchly save / load. Hra je tak na 10 hodín hrania a to je tak akurát. Bavilo ma to.

Najlepší diel z celej série AOE! Na výber je 12 deštruktívnych spoločností, z ktorých mi sú najsympatickejší mezopotamskí sumeri. Hra ale ponúka iba 4 balíky architektonických štýlov stavieb, čiže teoreticky nie je na výber 12 rôznych kultúr ale len 4. Ak by som bol puntičkár, poviem, že najkrajší štýl stavieb prvých dvoch vekov je egyptský (Sumeri, Asýrčania, Egypťania) a ďalších dvoch vekov je grécky (Feničania, Minojci, Gréci), ale nie som. V ponuke je multiplayer, single mapky a päť vojnových ťažení obalených skutočným historickým pozadím z rôznych oblastí. Viac ako ťaženia som ale hrával spomínané bežné single mapky. Bavilo ma kňazmi skonvertovať celé dediny, od fariem po obranné veže, tak že bola polka mapy v mojich farbách. Okrem troch kňazov stačí zopár katafraktov a ťažkých lukostrelcov na koni. Pri záverečných minútach máp v oblasti neostal jediný strom, ker, ani kameň. Ľudia boli skazonosní už v neolite. Na mnou obsadených ostrovoch a územiach vidno pobehovať stáda gazel a pásť sa slony vždy aj pri konci hry. U mňa prežijú aj levy a krokodíly, ak neútočia. Len ľudia nie. Potreboval som si raz za čas do četu zadať kód "gaia", obrátiť kartu, udupať ľudí slonmi a roztrhať ich levmi. Celkovo mi ale hra už nedokázala navodiť ten magický pocit aký som z nej mal pred 15 rokmi.

V AoE3 nejde o budovateľskú, ale dobyvateľskú stratégiu. Pri ťaženiach sa nedá vybrať národ iný než Briti a skutočné historické pozadie príbehov, aké poznáme z predošlých dielov, je vymenené za nezmysly, ako Osmania kolonizujúci Strednú Ameriku a Rusi (!!) kolonizujúci Severnú Ameriku. Žiadne strategické stavanie si pevností, ide už len o neustále odrážanie útokov a protiútoky. Aspoňže sa dá hrať cez pauzu, aj keď tabuľka oznamujúca pauzu je cez štvrťku obrazovky. Graficky sa to posunulo dopredu, ale čo z toho? Vadilo mi, že sa nedajú hrať misie aj za indiánov, ale len za dobyvateľov. Vadili mi misie za dobyvateľov. Vraždiť domorodcov a strážiť železnice budované cez bizónie prérie som dlho nevydržal. Keď už to historické pozadie je v hre prekrútené, túžil som dobyť dobyvateľov, obesiť Kolumbusa a jeho deti, predať jeho ženu, vtiahnuť do Británie, upáliť mníchov. Potom urobiť to isté vo Francúzsku, v Španielsku, v Portugalsku. Single mapky sú o trochu lepšie. Ale len o trochu. Môžem si vybrať z ôsmych krajne nesympatických sfanatizovaných národov šestnásteho storočia (Španieli, Briti, Francúzi, Portugalci, Holanďania, Rusi, Nemci, Osmania), a ja túžim tých napudrovaných klaunov v kabátcoch, krajkách a poctiviciach prestrieľať durch z krovia šípmi. Potrebujem WarChiefs! Hneď!

Cez počítač vo svojej kancelárii vyhľadávate psy a mačky, ktoré potrebujú pomoc a ktoré vám do útulku dovezú vaši anonymní kolegovia. Vy ich musíte dať do poriadku – nakŕmiť, napojiť, vyliečiť, umyť, vyčesať a pomaznať, aby boli spokojné, a umiestniť do výbehu alebo do klietky. Potom po nich poupratovať cikanice a exkrementy, ktoré vyrobia. Dôraz je kladený na budovanie útulku, postupne si budete apgrejdovať vaše budovy. Jednotlivé lieky, hygienické potreby, žrádlo, hračky a iné veci si budete tiež sami kupovať cez internet – doručí vám ich dron v krabici rovno pred kanceláriu. Absentuje možnosť kastrácie, ktorá by mala byť samozrejmosťou každého útulku. Aspoňže pri procese adoptovania musíte dbať na to, aby vlastnosti zvieraťa zodpovedali požiadavkám potenciálneho majiteľa a aby stav potenciálneho majiteľa zodpovedal potrebám zvieraťa (aký veľký má dom, či má záhradu, deti atď). Systém hry bohužiaľ tieto vlastnosti generuje náhodne a preto sa častokrát stane napríklad, že niekto si chce adoptovať psíka, ktorý nemá rád hračky, nerobí hluk, nie je rozbláznený a nie je pažravý, a on sám má už doma psa aj mačku a nemá čas, pretože veľa cestuje – takí vždy "potešia". Po 35 odohraných hodinách mi neuhynulo ani jedno zvieratko (čím som prišiel o jeden achievement, ale taký achievement ani nechcem). A 35 mi tak akurát stačilo.

Postup misií nie je kompatibilný s pribúdaním skillov a perkov, čiže mi to dopadlo tak, že najlepšie brnenia, prilby a zbrane sa mi podarilo zadovážiť si až po odohratí predposledných, najťažších misií. Poslednú misiu, ktorá býva na nete označovaná za najťažšiu, som spravil za 4 minúty bez jediného výstrelu, stačí k tomu vysoký stupeň osobnosti a rečníctva. Počas deja sa stretávame s rozdielnymi požiadavkami ľudí a máme možnosť, či im pomôcť alebo nie, a na ktorú stranu sa nakloniť. Rozhodnutia vplývajú na nasledovný dej a na reakcie NPC. Hlavná dejová línia je ale priamejšia, na výber máme dve možnosti – ATOM alebo sekta Mycelium. ATOM je akási polovojenská organizácia, ktorá sa snaží obnoviť ZSSR, udržať región v stabilnom stave bez obchodníkov s drogami, pašerákov zbraní, gangov a otrokárov, nevie ale urobiť nič s asteroidom, ktorý má padnúť na Zem a dokonať skazu, ktorú ľudia započali. Členovia Myceliumu sú ľuďmi iba telom, mysle ovládli organizmy, ktoré majú úplne iný cieľ... Dovoliť im vpustiť do zdrojov pitnej vody svoje spóry znamená preriedenie druhu homo sapiens, ale čo z toho, keď ho preriedi tak či tak asteroid? Mycelium ho dokáže zneškodniť. Morálna dilema: brániť živočíšny druh, ktorý takmer zničil vlastnú planétu, a nechať, aby dielo dokonal asteroid, alebo dať šancu niekomu ďalšiemu, asteroid odvrátiť a zachovať život na Zemi?

Po hodine a pol nezmyselného vybíjania pandorskej fauny nastal ten dlho očakávaný zlom – zastrelil som svojho generála a pridal som sa k domorodým Na'viom. Nasledujúcich osem hodín som behal po prekrásnej prírode, likvidoval ľudských parazitov, ničil obrie buldozéry v baniach, ale aj lietajúce lode. Vadil mi nezmyselne rýchly respawn vojakov. Nie že by ma ich nebavilo zabíjať, ale mám rád robotu, po ktorej vidno výsledok. Hra má inšpiratívnu spiritualistickú atmosféru, kde pandorská Eywa je ekvivalent zemskej Gaie. Môj prekliaty druh som z Pandory vyhnal, no ja som neodišiel, stal som sa Na'viom. Kievame!

Trochu kopírka staršieho známeho Shelteru, ale nevadilo mi to. Pokojné putovanie po obnovujúcej sa postcivilizačnej prírode sa zmení v dramatickú snahu o záchranu svojej mamy a sestry. Príbeh je obohatený sprievodným rozprávačom, ktorý znie úplne ako David Attenborough. Hra je dohratá do štyroch hodín, ale dá sa hrať aj po skončení hlavného deja – môžeme potom zbierať zvyšné achievementy, dokonca môžeme používať fast travel na mapke, alebo si zahrať relaxačný mód Exploration, v ktorom sa môžeme vžiť do ďalších zvieracích druhov, avšak v tomto móde už neplníme žiadne úlohy, len beháme po zelenej krajinke – ako poznáme z Meadow. Na zopár hodín to zabaví.

Relaxačná 3D adventúra odohrávajúca sa v príjemnom podmorskom svete plnom života. V tejto hre nemôžete prehrať ani zomrieť, nemusíte sa pred ničím skrývať, ani sa ničím stresovať, počas misií máte času koľko len chcete na prebádanie morského dna, koralov, skál a rôznych druhov živočíchov (asi 47) vrátane hviezdic, medúz, lastúr, krabov, chobotníc, korytnačiek, delfínov, žralokov, veľrýb... Vašou úlohou je tieto zvieratá skenovať špeciálnym foťákom v rámci monitoringu a oceánskeho výskumu – a je to prekvapivo pútavé. Do toho všetkého hrá v pozadí pokojná ambientná hudba, ktorá dopĺňa atmosféru bez toho, aby prehlúšala zvuky oceánu. Hra má aj ekologický podtext; Počas misií narazíte na desivé zvuky, ktoré plašia zvieratá, a ktorých stopy vedú k dôkazom o ilegálnych ťažbách surovín. Ak sa nepotápate, útočisko máte vo svojej ponorke, kde môžete četovať so svojimi kolegami a so svojou dcérou, na tablete pozerať videá súvisiace s vašim výskumom (ktoré sú robené pôsobivou formou dokumentárneho filmu a účinkujú v nich významné osobnosti ako napríklad Sylvia Earle), alebo si pustiť z MP3 prehrávača alternatívny rock. Dĺžka hry je 6-7 hodín, no po skončení poslednej misie môžete hrať ďalej a zbierať zvyšné achievementy – to máte na ďalšie 1-2 hodiny.

Táto legendárna hra mala potenciál, ktorý bol ale výrazne redukovaný a zameraný na závody. Nemám rád závody. Deštrukcia miest a objektov v hre bola nedostatočná pre čierne túžby hráča. Hra však ponúka možnosť dokončiť level pozabíjaním všetkých ľudí a takáto možnosť sa neodmieta (v každej mape ich sú stovky, čiže je čo robiť). Bez najnovších patchov by som to ale nehral. Vadil mi v mapkách vysoký počet zvierat, kľudne by som ich všetky nahradil ľuďmi.

Nemám rád preteky áut. Nemám rád autá. Lenže táto hra ponúka možnosť dokončiť level aj pozabíjaním všetkých ľudí a takáto možnosť sa neodmieta (v každej mape sú ich stovky, čiže je čo robiť). Bez najnovších patchov by som to ale nehral. Plusy: možnosť vypnúť zvieratá v hre. Mínusy: nezmyselná gravitácia a s ním spojená ovládateľnosť auta.

Toto bola moja obľúbená stratégia. Teraz nemám žiadnu obľúbenú stratégiu, takže teoreticky je stále moja obľúbená. Očarila ma už v menu, keď vzducholode začali bombardovať New York a do toho ruská udierka, proste bomba. Misie som hral tak poctivo, že na konci každej bol každý dom zhodený, auto odpálené, mosty zbúrané. Bolo to nezmyselné, ani body som za to nemal. Takého liberátora by nechcel ani Stalin, haha, a čo, kašľať na neho.

Nerozumiem, prečo vo všetkých hrách hlavný hrdina/hrdinka bojuje za záchranu "sveta". V úvodzovkách je toto slovo preto, lebo sa veľmi často v súvislosti so slovom "záchrana" zamieňa za slovo "civilizácia", čo je v rozpore s pôvodným významom, pretože zachrániť ľudskú civilizáciu znamená zničiť svet. Prial by som si, aby konečne vznikla podobná hra, ktorej dej sa bude diať v opačnej réžií – hlavný hrdina/hrdinka bude bojovať za zničenie veľkomiest. Veď tie ruiny pokryté machom, lianami a zeleňou boli také prekrásne.

S verbou som sa pustil do odľudňovania, zabavil som sa hasičskou sekerou, príklepovou vŕtačkou, či nožnicami, zďaleka nie všetky predmety som však otestoval, lebo ma to onedlho prestalo baviť. Je to stereotypné, hlavný hrdina sa hýbe ako zo spomaleného filmu, táto hra je na PC zle ovládateľná. O príbehu ani nehovorím. A prečo tam nie sú tínedžeri a starci? Stratený potenciál. Keď sekať tú infikovanú háveď prestalo baviť dokonca aj mňa, neviem ako to niekto mohol dohrať do konca.

Návyková závodná hra, v ktorej nekalé praktiky sú samozrejmosťou. Po súperovi sa dá strieľať, alebo mu hádzať pod kolesá míny. Dajú sa zrážať aj diváci. Ostane po nich roztomilá kalužka.

Zábavná lovecká hra. Na výber sú tri lovné revíry: podnikateľská kancelária, poľovnícka krčma a luxusná prímestská štvrť. Hra je ale taká chytľavá, že som si každý z nich prešiel rovno niekoľkokrát.

Jedinečná lovecká hra. Viacero druhov lovnej zvery, na výber asi 12 zbraní. Možnosť vábenia zvery, či ukrytia sa v lístí, z ktorého zver lepšie zameriate. Možnosť zavesenia trofejí na stenu. Bola to sranda.

Nikdy sa mi nepodarilo vyhrať ani prvé voľby (ale bolo to tesné). Neviem, prečo pre moju ekofašistickú vojenskú juntu nikto nemá pochopenie. Nevolila ma ani Strana zelených. Možno preto, že som im zakázal marihuanu. Beriem to aj tak ako ranu pod pás, keďže som zaviedol povinné recyklovanie, zrušil som výstavby ciest, zdanil som benzín tak, že motoristi mohli akurát tak chodiť na bicykli, zakázal som povrchové bane a geneticky modifikované potraviny. Zdanil som aj plastové tašky a iné veci na maximum, uzákonil som zvieratám práva, ale hipíkom chýbala marihuana. Inak nie je to taká jednoduchá hra, stále treba dávať pozor na zisky a výdaje, lebo keď presiahnete dlh 12 miliónov eur tak je prehra. Šetriť sa dá na školstve, ktoré je strašne drahé, ale zopár miliónov, ktoré môžu ísť na stromy, sa dá ušetriť aj na rozvoji mladých rodín a starostlivosti o deti a postihnutých ľudí. Najviac ma nenávideli motoristi, kapitalisti a liberáli, ale keď zavediete trest smrti a venujete financie na ozbrojenie policajtov, špiónov a vojakov, tak nedokážu urobiť vzburu. Sranda, dostať sa k prvým voľbám mi to trvalo dve hodiny. Nevadí, zmena príde zdola. Raz.

Začiatky mojej politickej kariéry v Democracy 3 boli ťažké, asi nie som rodený demokrat, lepšie by mi išlo niečo s názvom Dictatorship Simulator. Ale hneď ako som porozumel populistickej užitočnosti kompromisov, moja ľavicovo-environmentalistická Strana zelených vyhrala po sebe všetky voľby s jednoznačným náskokom a so všetkými možnými eko-oceneniami v podobe achievementov (Kyoto Award, Green Utopia, a pod). V Democracy 2 sa mi toto nikdy nepodarilo, takže úspech. Na výber je veľa možností, ako urobiť svet krajším: zakázať veľkochovy, frackovanie (a aj iné typy ťažieb fosílnych palív), predaj GM potravín, pokusy na zvieratách, lov líšok, komerčný lov veľrýb, rozširovanie letísk. Okrem zákazov môžeme zaviesť povinné recyklovanie, zaviesť emisné limity, podporovať obnoviteľnú energiu, zrušiť výstavby nových ciest a atómových elektrární, zaviesť rôzne ekologické dane (zdanenie bohatých, korporácií, benzínu, letov, cigariet, plastových tašiek, vlastnenia motorových vozidiel), a iné skvelé veci. Musel som si deaktivovať DLC Extremism, aby na mňa motoristi a kapitalisti furt nepáchali atentáty. Ale inak v pohode, členov Warriors Of Gaia som mal isto aj v parlamente. Zazelenal som všetky dostupné krajiny: Veľkú Britániu, Francúzsko, Nemecko, USA, Kanadu, Austráliu, a potom som to odinštaloval. Hrať za iné politické smery sa mi nechcelo. Načo?

Hra je v porovnaní s predošlými dielmi ťažšia, pretože sú v nej zakomponované aj aktuálne problematiky dneška, ako imigrácia, preľudnenie a klimatická zmena, a riešenie týchto problematík vždy poriadne naštve určité časti obyvateľstva. Zatiaľ, čo v trojke som s jasným volebným náskokom viedol svoju stranu pod ideológiou zelenej ľavice, tuto mali moje rozhodnutia výraznejšiu podporu, z neznámych dôvodov, od pravicových a liberálnych voličov. Jedno sa ale nezmenilo - stále ma najviac nenávideli kapitalisti a motoristi. Vyhral som v niekoľkých krajinách s jasným náskokom a so všetkými ekologickými a vegánskymi oceneniami v podobe achievementov (Ecotopia, No Salad Left Behind, Healthy Living). Celkovo mám ale z hry rozporuplné pocity, a na tomto stave nepridáva ani odfláknutý soundtrack.

„Zničil som celé civilné kórejské dediny - myslíš, že sa zlaknem TEBA?!" spýtal sa ma vojak tesne predtým, ako som mu extrahoval mozog. Trefné sarkazmy a satirické narážky na tradičné západniarske (americké) myslenie je vlastne takým základom NPC postáv celej hry a robí takú správnu, veselú atmosféru. Obyvatelia keď vás, mimozemšťana, zbadajú, tak kričia také hlášky ako: „Aha, KOMUNISTA! Dajte mi brokovnicu!", srandovné je aj ľuďom čítať myšlienky (policajt: „Bože, ak ani dnes nikoho nezastrelím, tak mi vybuchne hlava!")
Je to proste taká oddychovka s pomerne jednoduchým ovládaním, cca tak na 20 hodín hrania. Zabíjanie ľudí nebolo ešte nikdy také zábavné, prezident bol už len čerešničkou na torte.

Nemám rád preteky áut, zato mám rád ich deštrukciu. Toto je pre mňa kultová hra, ktorú som hrával ešte ako decko. Nebudem sa tajiť tým, že preteky ma nezaujímali, naťukal som si cheat na nezničiteľnosť a jazdil som v protismere takým spôsobom, že som všetkým súperom zničil autá a potom som odjazdil svoje okruhy k víťazstvu. Na zábavné trate pokryté vytečeným benzínom a zničenými dymiacimi autami mám pozitívne spomienky. Jedinečná hra, pretože všetky tie FlatOuty a podobne, to je už o niečom inom.

Nemám rád preteky áut, no priznám sa, že pri tejto hre som nejaké tie hodiny strávil. Samozrejme ma viac fascinovala deštrukcia áut ako závody, ale tu to nebolo také jednoduché ako v jednotke. Trate sú dostatočne dlhé, no vaše auto sa rýchlo zničí. Najviac som si užil arény. Odporúčam vyskúšať Carmageddon mod, v ktorom sa vám môže podariť zničiť autá všetkých súperov, je to sranda.

Rok 2038. Svetová populácia: 10 miliárd. Priemerná teplota stúpla na Zemi od roku 2000 o 3 °C. Plocha pralesov sa od roku 2000 znížila o 79 % a plocha koralových útesov o 58 %. Včely sa oficiálne stali vyhynutým druhom. Androidy, ktoré boli vytvorené, aby slúžili ľuďom, sa začínajú osamostatňovať spod ich nadvlády. Toto je príbeh troch úplne rozdielnych androidov, ktorých cesty sa spájajú. O týchto cestách rozhodujeme my, hráme na preskáčku za každého zvlášť a svojimi rozhodnutiami rozvíjame nasledujúci dej. Svet však nie je otvorený, nemôžeme ísť, kam chceme, máme vyčlenený priestor výlučne pre plnenie konkrétnej úlohy, žiadne bočné úlohy neexistujú. Neexistuje v hre ani nič také ako load, počas časovo obmedzených rozhovorov a akcií všetko pokazíme veľmi ľahko proste tým, že klikneme na nesprávne tlačítko. Potom sa načíta záchytný bod spred x minút a môžeme všetko hrať odznova. Boje sú priame strety, z ktorých sa nedá ujsť, nedá sa nič popredu premyslieť. Budú vaše androidy pacifisti, alebo podnietia ozbrojenú revolúciu?

Neznášam transhumanizmus a kyborgov, takže som bol od začiatku naklonený anti-korporačným hacktivistom Juggernaut Collective a anti-technologickým teroristom Purity First. Zároveň ale ani nemám rád ľudí a nevidím dôvod dávať im druhú šancu, a preto som bol trochu zmätený. Nie je však možnosť prikloniť sa za transhumanizmus, alebo proti, dej je priamočiary. Hneď v prvej časti, ktorá sa odohráva v Detroite, som na znak solidarity k výtržníkom protestujúcim proti trans vyhubil všetkých policajtov v štvrti a s nimi aj všetkých anti-protestantov z radov civilistov. Nakoniec som zahubil aj mnohých protestantov, pretože nerobili nič, keď boli oslobodení a začali mi liezť na nervy. Príbeh je plný konšpiračných teórií o iluminátoch, spája sprisahania rôznych korporácií, gangov a rebelov, ako aj reálnych organizácií ako WTO, FEMA, OSN, Bilderberg Group. Kto nechce len bezmyšlienkovito hrať, ale aj čítať príbeh, príde si na svoje. Tak aký koniec ste zvolili? Taggart (odoslanie správy ľudstvu, ktorá obsahuje fakty o únosoch ľudí na experimenty a korporačných machináciách, ale sú z nej starostlivo povystrihávané zmienky o konšpiráciách, ktoré by mohli poškodiť anti-transhumanistické hnutie), alebo Darrow (odoslanie správy,ktorá obsahuje všetky fakty o sprisahaniach, s cieľom oboznámiť ľudstvo s pravdou a dúfať, že sa samo a dobrovoľne spamätá a výskum zastaví)? Po krátkom rozhodovaní som zvolil Taggarta. Snáď rok 2027 nebude vyzerať takto.

Rok 2277. Hrozivo pravdepodobná budúcnosť. Prežívame následky civilizácie – choroby, po ktorej ostali ruiny, otrávená voda, radiácia, dôsledky genetických experimentov na ľuďoch a ľudské stáda v znesiteľnejších počtoch. Niektoré misie sú nezmyselné, ale nie sú zadarmo, tak prečo si nezastrieľať, veď mojej pankáčke chutia olovené mŕtvoly (perk Kanibal), ale nepohrdne ani odseknutými údmi (nude mod). Ideálna hrateľnosť; skvelá postapokalyptická ambient hudba; perfektný príbeh, na námet ktorého by sa dala kľudne napísať hrubá kniha; Přítel zvířat (perk); bojovník Žeryk (raz jednému normálne nohu odtrhol); absencia respawnu predmetov, čo umožňuje odložiť si zbraň, muníciu a čokoľvek hoc aj v kapse mŕtveho dieťaťa a tá vec tam bude aj o x hodín; pekné pankáčky (škoda že ich môžem vyzliecť až keď sú mŕtve – sex mod mi nefičí). Fallout je jediná hra, pri ktorej som zabil aspoň 200 hodín. Raz sa za to budem nenávidieť.

Príbeh je šialene nepravdepodobný, vzhľadom k tomu, že v postapokalyptickom svete roku 2277 nie je žiadny dôvod na to sa vracať o 200 rokov dozadu v nejakej virtuálnej hre a zabiť tam nejakého čínskeho šaška s mečom. Američanom zlí komunisti nedajú v noci v kľude spávať, s nožmi v rukách sa im skrývajú aj pod posteľami, chápem, že musia svoju politickú propagandu tlačiť aj do svojich hier. Operácia Anchorage nijak neovplyvní Základnú hru, nedáva možnosť logickému uvažovaniu, je to bežná strieľačka, nie je to Fallout.

Atmosféra opusteného vojenského tábora a hmlových močiarov bola magická. Lov na ich obyvateľov (pripomínajúcich súčasných amerických redneckov) som si užil, aj keď to niekedy vyzeralo, že skôr oni lovia mňa. Temnota prostredia a konšpirácia s ovládaním mysle ma dostala, avšak za veľké sklamanie považujem misiu, ktorá ma dostane do neľúbosti divochov (mám na mysli tých z katedrály). Boli mojou krvnou skupinou. Point Lookout napriek tomu považujem za jeden z najlepších datadiskov.

Pitt má vzrušujúcu postapo atmosféru so smradľavým nádychom industriálneho pekla, spotených otrokýň a hnijúcich mŕtvol húpajúcich sa na hákoch, ktoré vítajú návštevníkov už na predmestí. Za brány som vstúpil ako človek, bez násilia, mal som na sebe handry otroka a tak ma pustili. Po chvíľke blúdenia po rozpálenej oceliarni a niekoľkých pokecoch som vstúpil do Arény, kde ma čakali tri kolá drsných súperov, ktorých by som ubil aj holými päsťami, ale ja som im radšej hladko zosekol hlavy mechanickým rezačom kovu. Cestou od otrokov k Ashurovi som sa spriatelil so všetkými jeho ľuďmi, nechal som si páčiť chvály z boja v Aréne, zobral som si dary, o pár minút neskôr cestou od Ashura s deckom pod pazuchou som ich všetkých postrieľal. Rýchly proces to bol, až príliš, lebo nájazdníčky sa mi páčili, mali pôsobivé charaktery, najmä Faydra, bolo mi ju ľúto zabíjať. Zabil som ju bezbolestne, hlava jej odletela na prvú ranu do stratena. Nebohí pán a pani Ashurový mi pred smrťou vysvetlili, že otrokári nie sú takí zlí, lebo tí, ktorí otročia, by inak umierali v pustatine od hladu. Určite mali pravdu aspoň v tom, že bez biča títo otroci pokapú, lebo ich nápad vypustiť na zvyšných piatich preživších otrokárov hordy divokých trogov a zamoriť nimi polku Pittu, to bol nápad na guľku.

Ako sa scenéria prostredia môže zdať rozmanitejšia, tak je hlavná dejová línia priamočiarejšia. Bokovky nemajú spojitosť s hlavnou úlohou, ktorou je nájsť si decko, a bavili ma viac. A bavili by ma ešte viac, keby som popredu vedel, kto je to decko zač. Inštitút som vyhodil do vzduchu a srdce mi nezmäklo len preto, že synáčikove roboty vo vnútri boli naprogramované na priateľskú komunikáciu. Inštitút bola jedna zo štyroch frakcií, za ktoré sa dalo hrať. Štvrtou boli Railroad, slniečkárska guerilla ktorá bojovala za oslobodenie robotov spod nadvlády Inštitútu. Škoda rečí. Nechápte ma zle, mne nevadí nahradenie človeka iným druhom. Lenže nie robotmi! Craftovanie na nižších stupňoch obtiažnosti je zbytočné, ale kulinári si prídu na svoje. V krajine rastie mnoho druhov rastliniek určených na konzumáciu. Keďže zvieracie mäso zásadne nejem, k plnohodnotnej strave chýbal už len šťavnatý steak z čerstvo zabitej nájazdníčky. Tento kalorický problém som ľahko vyriešil. Apgrejdnúť na sa dajú aj zbrane, ja som sa sústredil na automatické a ostreľovačské pušky. Stačia ku ním správne perky a problém vyriešený. Problémy sa ale dajú riešiť aj nenásilne, napríklad pre milovníkov zvierat sú tu perky Animal Friend a Wasteland Whisperer, alebo mód Less Aggressive Animals. Chýbala mi nejaká alternatíva v podobe Modifikovaného FEV vírusu, ktorá by zabezpečila, že by sa história už neopakovala.

Začiatok je úchvatný – prebojujem sa cez x chodieb plných vybuchujúcich, horiacich a strieľajúcich nástrah, a o pár minút som bossom celého parku, všetkých predajcov a všetkých otrokárskych frakcií. Ako nový boss som sa zozačiatku bavil odmietaním ponúk na odstraňovanie donášačov. Zvolenie odmietavej možnosti odpovede vyvolá doslova výsmech zo strany mojej postavy a poriadne vytočenie dotyčného otrokárskeho machra alebo drsňáčky. Je to taká fallouťácka raritka. Ako boss im môžete dávať hocijaké sarkazmy a oni vám nič nemôžu, iba hromžiť a vyhrážať sa. Predsa som pre nich tie priestory vyčistil. Dokopy som tým strávil asi 11 hodín. Ale keď odo mňa potom chceli zotročovať moje osady v okolitom svete, všetkých som vyhubil. Ostalo iba zo desať civilov a zopár predavačov s výbušnými obojkami na krkoch, ktoré nemá kto odstrániť, takže aspoň neutečú a ja si budem môcť nakupovať náboje. A... áno, ešte ostal nažive tarzan so svojimi opicami.
Milo ma prekvapili zmienky o akýchsi ekoteroristoch, ktorí si hovorili Animal Friends and Defenders. Chýba tomu nejaký koniec, ale aj tak neostalo nikoho, kto by ma niesol na rukách, takže by to bol aj tak smutný koniec. A zazvonil zvonec.

Svet roku 2102 je po atómovej vojne človekom zničený a rádioaktívne zamorený. V oblasti je niekoľko prázdnych vaultov. Vy, namiesto toho, aby ste ľudí z okolia zvolali do týchto vaultov, kde by boli v bezpečí, opúšťate ten svoj, ktorý je úplne prázdny, čistý a funkčný, a vyrážate von viesť vojnu s miestnou faunou, flórou, mutantmi a nájazdníkmi, ktorí sa aj tak každých pár minút respawnujú naspäť. Prítomnosť online hráčov je spestrením, ale na druhej strane, questy kvôli tomu logicky nemôžu mať viditeľný efekt, keďže každý hráč hrá nejaký iný a zmenami v krajine by sa zákonite navzájom ovplyvňovali. Hra preto prakticky nemá žiadny dej, ani koniec. Questy sú skvostom sprostosti, počnúc strieľaním bezbranných zvierat – bobrov, veveričiek, zajacov, svätojánskych mušiek, vačíc, končiac zhadzovaním atómových bômb na atómovou vojnou zničenú krajinu, ktorú vraj obnovujete. Počas celého deja v skutočnosti nemáte možnosť podniknúť ani jediný čin, ktorý by reálne mohol významnejšie pomôcť ľudstvu. Celý príbeh je jeden obrovský logický nezmysel. Napriek tomu je to chytľavá hra, ktorá sa dá hrať donekonečna po dokončení hlavných úloh.

Prvé 3 postapokalyptické anti-civilizačné bomby v jednom balení. Tento pack som si kúpil iba preto, aby som si ho položil na poličku k novším Falloutom. Žiadne iné hry okrem tých zo série Fallout som si nikdy nekúpil, ani si nikdy nekúpim. Tomu sa hovorí vernosť, čo?

Bol som pôvodne odhodlaný túto hru dohrať až do konca, ale po 70 odohraných hodinách, kedy som zhodou okolností náhodou nachvíľku vytriezvel, som zistil, že život si môžem vziať aj zábavnejším spôsobom. Questy sú hotovými perlami pre každého nenáročného hráča. Okrem questov sa dá ešte klikať na level-up u dwellerov (usadlíkov) a vypĺňať veľavravné achievementy ako Urob 25 detí. Vault je prakticky chovná stanica. Pokiaľ ešte nie je vybudovaná rozhlasová stanica, z ktorej sa pasívne zvolávajú noví usadlíci, je potreba pripúšťať samice. Pri stave nedostatku pracovnej sily stačí na plodenie vyčleniť jednu samicu, bez okolkov sa v množiarni (ubikácii) spári s každým samcom (okrem najbližších pokrvných príbuzných). Mláďatá sú dlhú dobu úplne neužitočné a najlepšie je ich hneď po dosiahnutí reprodukčného veku pripustiť a až potom ich zaradiť do práce. Pozor, gravidné samice majú obmedzené schopnosti, nedokážu, napríklad, držať hasiaci prístroj v prípade požiaru. Prácu v reaktore, alebo dvíhanie činiek v posilňovni však zvládajú bez časových deficitov. Zhrnutie: Fallout Shelter je bezduchá odklikávačka.

V porovnaní s predošlými dielmi viac možností s narábaním s rôznymi predmetmi, menej možností sebarealizácie. Myslím tým to, že je nutné sa pridať k nejakej frakcii a plniť pre ňu rozkazy. Pred demokratmi z NCR a otrokárskou Légiou som uprednostnil stroje (nie technologických mágov z Bratstva, ale robota Yes Mana, alias Kýválka), aj keď stroje (najmä roboty) nemám rád, práve naopak, najviac mi boli sympatickí Cháni, u ktorých som sa stal zbožňovaným, kdežto od Cézara som nemohol odísť bez perku Vrah detí, pretože aj z malých krýs by boli veľké krysy. Čo sa týka spoločníkov, bol mi oveľa sympatickejší Žeryk (Fallout 3) ako kyberpes Rex, ktorého mi bolo ľúto. Majiteľ, prezident, aj Legát Lanius podľahol zraneniam nezlučiteľným so životom, generátory Priehrady boli vyhodené do vzduchu, no ja som túžil, v mene budúcnosti života na Zemi, vyhodiť do vzduchu celú Priehradu. A Vegas. A Repconn. A Helios. Vypustiť spóry z Vaultu 22 do sveta. Veď počas celého deja bijú do očí obrazy následkov našej modernej civilizácie, a rok 2281 sa blíži.

Podhodnocovaný datadisk FNV, ktorý má najtemnejšiu atmosféru zo všetkých (hm, alebo hneď po Dead Money). Dej začne časom byť trochu jednoduchý (prostredím, nie obtiažnosťou), ale to zakončenie stojí za to, keď odpálite nukleárne bomby na oblasti okupované Légiou (alebo na demokratov z NCR - len podľa vašej chuti)! Nejde o klasický Fallout, ale postapo atmosféru si udržuje a tak to má byť!

Tak toto je fakt celkom netradičná a zložitá hra. Máme za úlohu do určitého času udržať v dvanástich svetových regiónoch podporovanie našej medzinárodnej organizácie, a dosiahnuť do toho času vždy nejaký určitý cieľ. Napr v misii Fuel Crisis je úlohou zabezpečiť, aby sa do roku 2120 globálne neoteplilo o viac než 3 stupne a aby index ľudského rozvoja (HDI) v každom regióne bol nad úrovňou 0,5. V každom regióne máme k dispozícii vlastné úrady, cez ktoré sa snažíme naplniť naše zelené ciele ale aj požiadavky miestnych obyvateľov, aby sme nestratili priazeň. Napriek tomu, že hra je obalená ekologickými tematikami, nejde o žiadnu zelenú agitku. Je to len taký podnet vložený do strategickej klikačky, ktorá je náročná na trpezlivosť.

Tak toto je fakt celkom netradičná a zložitá hra. Máme za úlohu do určitého času udržať v dvanástich svetových regiónoch podporovanie našej medzinárodnej organizácie, a dosiahnuť do toho času vždy nejaký určitý cieľ. Napr v misii The Flood je úlohou zabezpečiť, aby do roku 2200 nezomrelo viac než 10 miliónov ľudí v dôsledku klimatickej migrácie a viac než 1,5 miliardy v dôsledku preventívnych opatrení. V každom regióne máme k dispozícii vlastné úrady, cez ktoré sa snažíme naplniť naše zelené ciele ale aj požiadavky miestnych obyvateľov, aby sme nestratili priazeň. Napriek tomu, že hra je obalená ekologickými tematikami, nejde o žiadnu zelenú agitku. Je to len taký podnet vložený do strategickej klikačky, ktorá je náročná na trpezlivosť.

Hlavná dejová línia nie je pre žiadnych intelektuálov, ale je ako stvorená pre Neanderthalov, ide v nej o totálnu deštrukciu všetkého a všetkých, pričom bočnými úlohami je vylepšovanie svojej kozy zbieraním zlatých veľkonočných vajíčok. Hlavná koza môže darovať obety Diablovi, ktorý ju za to obdaruje špeciálnymi schopnosťami, ale môže sa stať napríklad aj kozou kráľovnou. Absencia respawnu umožňuje mestečko premeniť na svoj obraz, čo je veľmi vítané. Hra mi poskytla potešenie na 8 hodín, potom už bolo mestečko celé zničené a nebolo čo robiť, na tom ale nemá vinu spomínaná absencia respawnu, ale absencia zmysluplnejších misií, ale to ani nevadí. PS: podľa mňa to je aj tak cap a nie koza!

Mŕtvi gangsteri, horiace autá, stupídni civili a pseudodrsňácky príbeh, ktorý núti hráča ignorovať ho, a namiesto toho získavať peniaze pouličným vandalizmom. Táto neplánovaná výhoda tejto hry otvára dvere do nových možností deštrukcie veľkomesta. Avšak odľudniť mesto sa dá iba cheatom na nesmrteľnosť – po pár hodinách teroru z ciest zmiznú autá a redukuje sa počet ľudí, čo by bolo síce fajn v realite, ale v hre to znamená iba jedno – uninstal.

Jedna špinavá betónová stoka plná fastfoodov, šľapiek, hipsterov, feťákov a gangsterov, ktorí sú absolútni vymetenci bez mozgov. Jedinou útechou je to, že mnohí z tých, pre ktorých robím, umrie. Ľudia stupídni ako naozaj, rád som sa zabarikádoval v nejakom shope, alebo v nemocnici a cez škáru v dverách som ich strieľal. Jediná osoba, s ktorou som sa chcel stretnúť, bola Susiside. Ale ona so mnou nie. "You have no place in human society", povedal mi rabín, keď som ho opakovane prechádzal autom. Zlomené srdce zanechá rany. GTAIV som odohral na 40% a odinštaloval. Samí gangstri, drsné reči. Bez irónie, keby som hral za bezdomovca, bolo by to zábavnejšie.

GTA sa konečne vymanilo z pseudo drsňáckeho gangsta štýlu predošlých dielov. Aj prostredie bolo fajn; mesto, predmestie, pláže, zapadákov, hory, zvieratá a štetky... v porovnaní s GTA 4 obrat o 100% k lepšiemu. Dej bol zábavný, prepínanie troch rôznych postáv mi pomohlo zabezpečiť zabitie 55 hodín môjho života a 850 virtuálnych životov príslušníkov bezpečnostných zložiek. Niekedy som len tak chodil po meste a rozbíjal autá a zastávky kladivom. Skoro rovnako zábavné bolo chodiť po meste s Franklinovym rotvajlerom a nechať ho útočiť na ľudí. Hlavné misie možno prelínať s bočnými misiami bez pošramotenia deja. Medzi najlepšie misie patrí u mňa misia Monkey Business, kde karma v podobe mojich nábojov dostihla vedcov, hoci ich stačilo knokautovať pažbou. To za tie opice. V misii Paleto Score cestou z banky, ktorú ste práve vykradli, s chuťou postrieľate zamestnancov bitúnku. Po kúpe lodeničky Sonar Collections môže zase hráč zbierať toxický odpad, zachrániť morský svet a aj zarobiť si. So zarábaním peňazí je tu inak problém. Väčší balík peňazí som získal až po odohratí poslednej misie hlavného deja. Bavilo ma to, avšak pre mňa je toto jedna z takých hier, ktoré sa hrajú len raz.

Dosť mi prekážala stupidita ľudí. Skoro ako naozaj. Mohli im naprogramovať trochu inteligencie. Sekal som ich mečom. Bil som ich golfovou palicou. Ešte viac mi však vadil extrémne rýchly respawn, resp. obnovovanie mŕtvych a zničených predmetov. Stačilo sa otočiť chrbtom trochu, alebo zájsť na vedľajšiu ulicu a kopy mŕtvol, podpálených áut, pozhadzovaných lámp boli preč. Všetka deštrukcia vyšla navnivoč. Život išiel ďalej ako keby sa nič neudialo. Bolo to k naštvatiu. Primitívna zábava, ktorá by ma bavila viac, keby som hral za bezdomovca, alebo za nejakú socku. Avšak s dvomi privretými očami sa stupídny príbeh dal prekusnuť - keď sa bandy idiotov navzájom vraždia, nemám problém, aj keď hrám za jedného z nich. Gangstri sú fajn, keď ich prechádzate kombajnom, škoda, že je tak ďaleko od mesta.

Tisícky mŕtvych mafiánov, gangstrov, prostitútok, hipsterov, reperov, policajtov a iných zmrdov, to je lahoda. Potešila ma možnosť odsekávať hlavy, často som ju využíval iba tak zo srandy. Vadilo mi najmä to, že moja deštrukcia bola zbytočná. Zájdem do vedľajšej ulice, vrátim sa, a všetko je respawnuté. Keď niečo zničím, chcem, aby to bolo zničené!

Sprisahanie, rebeli, postapokalyptický svet, temná hudba, hlavný hrdina, ktorý za celú hru neprehovorí jediné slovo. Veď načo sa namáhať, keď stačí strieľať. Nebol problém vžiť sa do jeho postavy.

Cieľ je jasný: „Vyčistit tohle místo od zkurvenejch neužitečnejch červů.“ Celkom 9 levelov, z ktorých každý má iné prostredie, ktoré sa neopakuje a ponúka iné formy zábavy: predmestie, kanál, vlak, vlakové nádražie, centrum mesta, vojenská základňa, jadrová elektráreň... Hlavné úlohy sú absolútne jednoznačné: zlikviduj obyvateľstvo, vyčisti vlakové nádražie, zmasakruj cestujúcich, a pod., plus vedľajšie úlohy: spáľ peniaze v banke, zabi politika, prejdi 20 ľudí, zlikviduj zákazníkov kaviarne, navštív premiéru nového iPhone, vyhoď do vzduchu benzínovú pumpu, zastreľ ľudí na výstave zbraní, spôsob nehodu vlaku, zlikviduj hostí motela, zabi priekupníkov zbraní, pokaz párty, zlikviduj pohrebný sprievod, zapáľ obchody, uštvi lovcov – proste, splnené čierne túžby hráča nadovšetko. Myslím, že najväčší masaker je v centre mesta. Dva granáty do davu na zhromaždení republikánskej strany a plno plných obchodov k vypáleniu. Druhá najväčšia šialenosť bola misia vo vlaku, kde aj mne trošku srdce pookrialo pri popravách sediacich cestujúcich. V každom levely desiatky až stovky ľudí, na ktorých sa dá vyskúšať poloautomatická pištoľ, brokovnica, samopal, útočná puška, ďalšia útočná puška, uzi „bestie“ 9mm, pištoľ s veľkým kalibrom (túto zbraň som nenašiel), raketomet, plameňomet, plus molotovove koktaily a granáty.

V hre máme dve ideologicky protichodné zelené skupiny. Prvou sú antropocentrickí progresívci pohybujúci sa okolo korporácie NanoCell, ktorá problematiku preľudnenia chce vyriešiť transformáciou modernými eko-technológiami tak, aby planéta dokázala uživiť všetkých ľudí – teda de facto na nich nie je zelené nič, pretože sa nesnažia zachrániť planétu, ale iba druh Homo sapiens. Hráč hrá rolu technickej pracovníčky práve tejto korporácie. Druhou skupinou sú neomaltuziáni, ktorí chcú planétu zachrániť tak, že vyhubia druh Homo sapiens, ktorý je pre ňu smrteľnou záťažou. Ekologické pozadie deja je v 3rd person akčných adventúrach ojedinelé a preto ma potešilo, no jeho potenciál v hre bol využitý nedostatočne. Neomaltuziáni boli priamočiaro vykreslení ako nekompromisní teroristi, nebol umožnený žiaden dialóg s nimi, žiadne morálne voľby a už vonkoncom nie možnosť, na koho stranu sa dať – tieto interakčné RPG prvky mi chýbali. Pozitívne je to, že prostredie nie je príliš stereotypné, každá úroveň má vlastnú atmosféru. Na pár hodín zabaví. PS: Dúfam, že je všetkým jasné, že v hre zverejňované Malthusove citáty sú vymyslené. Odporúčam prečítať si jeho knihu Esej o principu populace.

Plniť misie za demokratických hrdinov v modrých baretkách ma nebavilo ani zďaleka tak ako likvidácia nepriateľských základní. Aj keď nová nádejná modrá prezidentka mi nebola o nič nesympatickejšia než červený diktátor, zhodil som mu všetky základne a usadlosti dávno predtým, než som sa pustil do misií. Hoci to nebol tradičný postup, dodatočne sa mi to oplatilo, lebo mnohé misie bolo potom oveľa jednoduchšie splniť. Najlepšie na celej hre je pekná grafika, zelené prostredie, nie až tak zložité ovládanie, záchytný hák, ale hlavne úplne voľný pohyb po mape. Mínusom bol príbeh, ktorý v podstate ani nebol. Niektoré lokality sú dosť zbytočné (Boom Island), ale niektoré zase vynikajú nestereotypnosťou, napr povrchová baňa Cava Grande (ničiť tie prekliate obrie rýpadlá a pevné dumpre bolo balzamom na dušu). Rúcania tu nie je nedostatok. Všetko mi to pripomína hru Mercenaries 2, "príbehom" aj bugmi, napr občasnými respawnami nepriateľov na vami obsadených základniach, ale inak fajn. Steam mi napočítal 41 hodín do konečného odohrania - tak akurát.

Po dohraní brutálne ťažkého UnderRailu mi postapokalyptická Krai Mira padla ako skvelá oddychovka. Je to atmosférou a hrateľnosťou také niečo medzi The Fall a ATOM RPG. Na rozdieľ od týchto zmieňovaných hier tuto nemôžeme nič pokaziť pri tvorbe postavy, nebudeme mať problém s platidlami a nebudeme mať zmätok v tom, kam ísť a čo robiť. Hra je naozaj pomerne jednoduchá, s obmedzeným počtom predmetov (hoci typov zbraní je takmer 50, ak počítame aj pasce). O predmety počas hry niekoľkokrát prídeme, takže ani nie je vhodné si vo svojom invertári robiť nejakú zbierku. Nemáme žiadne miesto, kde by sme si svoje veci odložili a vrátili sa po ne, a v batôžku máme minimalizovaný priestor.

Na mapke existuje 5 miest (pričom len 2 z nich majú viac než 20 obyvateľov) a 21 iných lokalít, vrátane podzemných laboratórií. Polovica z týchto lokalít sú ale úlohové, takže inak sa v nich nedá nič robiť. Sú medzi nimi ale aj také, v ktorých si môžeme prevetrať svoje zbrane, napríklad Tábor nájazdníkov, Tábor kanibalov alebo Oáza. Nechýbajú ani náhodné stretnutia s priateľskými alebo nepriateľskými bytosťami.

Tak, to je môj stručný opis stručnej hry, ktorú máte dohratú za 25-30 hodín. Dá sa ale ešte hrať aj po dokončení hlavného deja - môžete si zbierať zvyšné achievementy... a nájsť svojho strateného psíka Rudiho! :)

Chytľavá hra. Za 4 dni som odohral asi 30 hodín, všetkých 6 kampaní (vrátane DLC Crash Course a The Sacrifice) singleplayer na normal obtiažnosti aj multiplayer, získal som 35 z 73 achievementov a v survival móde 8 zlatých medailí (to znamená, že v 8 z celkových 16 levelov som prežil 10 minút). Zabil som 12 000 infikovaných ľudí. Potešilo ma veľmi jednoduché ovládanie – je to ideálne pre mňa, lebo pri iných hrách nikdy nemám náladu a trpezlivosť sa učiť používať xx kláves. AI postáv je bez bugov, nestalo sa veľakrát, že by išli inam ako som chcel – akurát čo párkrát poštvali čarodejnicu, spustili alarm na aute alebo sa nechali ogrcať boomerom práve vtedy, keď to bolo najmenej vhodné, inak s nimi nebol problém, kryli chrbát. Komu prekáža grafická stránka predmetov, nechápem, prečo si nenainštaluje mód na jej vylepšenie (napríklad L4D Beta Textures Pack 1). Ja som takéto módy nepotreboval. Jediný mód, ktorý som použil, bol Sexy Zoey 2.0 (skúsil som aj Leopard Bikini Zoey L4D1, ale potom som sa už vôbec nemohol sústrediť na strieľanie a Zoey ma musela stále zotavovať). Hudba je podarená, robí požadovanú atmosféru. Nerád porovnávam hry, ale ak už porovnám hudbu s takým Serious Sam, je Left 4 Dead seriózna temnota. Po tejto štvordňovke som taký oblbnutý, že aj keď som mimo počítača, počujem čarodejníčkyn spev a trúby hlásajúce príchod hordy. Psychiatria. God is dead!

Po tom, čo malý diabolský Lucius vyvraždil svojich opatrovateľov a zapálil svoj dom (prvý diel), je zavretý na psychiatrickom oddelení. Musí využiť naplno svoj intelekt, ovládnuť svoje schopnosti a naučiť sa narábať s nástrojmi, aby unikol na slobodu a všetkých v nemocnici a okolitých uliciach potrestal svojim hnevom za to, že sú. Najľahší spôsob ako to učiniť je poškodiť elektrické vedenie a obeť naň vlákať, alebo nechať explodovať kanister s benzínom (alebo hocičím iným čo exploduje v teple). Avšak benzín a prístupné káble nie sú po ruke vždy a preto využiť musí omnoho sofistikovanejšie metódy. Rozliať olej pri otvorenej výťahovej šachte alebo pri roxoroch trčiacich zo steny, prepísať liečebné diagnózy pacientom a nechať nech ich zabijú sestričky samé nesprávnymi liekmi, naliať niekomu kyselinu do hrnčeka s kávou, plynové fľaše použiť ako delo, vyrobiť si vzduchový kanón s drevenými hrotmi, ovládnuť mysle ľudí a vojsť s nimi do ohňa alebo ich donútiť, aby sa posekali motorovými pílami, sekerami alebo kosami, alebo jednoducho využiť hydrant, klincovačku alebo cirkulárku. Bohužiaľ, to sú jediné plusy hry. Príbeh je hlboko v pozadí, nevtiahlo ma to do deja, celé sa to strašne vlečie najmä vďaka nepohodlnému ovládaniu. Nápad zaujímavý, potenciál nevyužitý.

Boj rôznych frakcií proti Venezuelskej vláde, resp. vojenskej junte, je chaotický. Na cestách v mestečkách, aj mimo miest, sa svojvoľne respawnujú peší vojaci a vojaci vo vozidlách so samopalmi znepriatelených frakcií, nejaké ich zmysluplnejšie rozmiestnenie nečakajte. Často sa stane, že na ceste natrafíte na barikády venezuelského vojska a hneď za zákrutou na barikádu partizánov a za ďalšou zákrutou tank venezuelskej armády, ktorý ide opačným smerom od partizánov. Úplne nezmyselné respawny, žiadna logika. V armádnych základniach, ktoré obsadíte a vpustíte tam partizánov, alebo Číňanov, sa stále môže respawnúť venezuelský vojak za guľometné hniezdo. Pri samotnom obsadzovaní keď zavoláte posily, tak celá posádka vyskočí z vrtuľníku ešte vo vzduchu a zabije sa pádom. Frakcií je tam päť – ropná korporácia Universal Petroleum, partizáni People's Liberation Army of Venezuela, Piráti, čínska Ľudová oslobodenecká armáda, vojská OSN. Vy si nemôžete vybrať, za koho hrať a koho zničiť, lebo váš hlavný cieľ je venezuelský diktátor Solano a vy získavate od frakcií podporu a informácie za to, že im pomáhate. Pokúšal som sa zničiť Universal Petroleum hneď na začiatku, zhodil som im všetky základne, ale po najbližšom načítaní boli všetky respawnuté. V misiách ide často o vyslobodenie zajatcov, obsadenie základní, alebo zlikvidovanie osôb. Trošku nedotiahnutý potenciál, ale OK.

Posledné zbytky ľudstva po tretej svetovej vojne prežívajúce v podzemí, koho by tento futuristický scenár nezaujal? Atmosféra podzemných útočíšť v podzemných tuneloch a priestoroch moskovského metra, dopĺňaná neveselou ambient hudbou, mala väčšinou tú správnu, vytúžene depresívnu atmosféru. Krásy ruín mesta na povrchu mali tiež svoje čaro, ale nedokázal si ich ani zďaleka vychutnať tak ako vo Falloute, a to najmä preto, že na povrchu je vzduch nedýchateľný a moja plynová maska sa stále zaparovala a praskala pod ranami nacistických guliek a pazúrov démonov. Deravá maska znamená smrť, nepomôže ani cheat na nesmrteľnosť. Krásy zničeného mesta som si nedokázal vychutnať taktiež ani preto, lebo svet nie je otvorený, hráč má vždy len jednu cestu a jeden cieľ, možnosť voľby spočíva len v tom, akou zbraňou nepriateľa zlikvidujete, hoci viaceré levely sa dajú prejsť aj bez použitia násilia, ale túto možnosť som nevyužíval. Načo chodiť po špičkách? Zaujímavý nepriatelia, najmä Temní, naozaj bizarné humanoidné bytosti, kedysi ľudia, ktorí vďaka radiácii akosi zmenili rysy. Nie je mi ale jasné, aký (príbuzenský) vzťah mali s ostatnými zmutovanými druhmi, ktoré očividne nemali najmenší záujem o nadväzovanie „mierumilovného kontaktu“ s ľuďmi, knihu som nečítal. Chýbal mi nejaký veľkolepejší koniec. Mali by ľudia mať právo na druhú šancu?

Postapo vízia našej budúcnosti ma vždy zasiahne jak má. Krásy ruín civilizácie sú tu opäť vykreslené jak sa patrí. Dej, ponuré prostredie, aj hrateľnosť je na vyššej úrovni v porovnaní s predošlým dielom. Lepší príbeh, viac frakcií, mláďa Temného, atď. Prebojovávať sa cez ľudských nepriateľov ma bavilo viac ako väčšina súbojov so zvieratkami, ktoré útočili skupinovo a bez rozmyslu. Keď sa dalo, podrezal som ich odzadu, zvyšných som dorazil headshotmi. Možnosť hrať skryte, plaziť sa a ticho likvidovať nepriateľov, alebo ich obísť, som privítal, ušetrí to veľa guliek. Dosť mi vadili nezmyselne nastavené morálne body. Príklady: Za peniaze darované žobrákovi, ktorý sa za ne opije, sú pozitívne body. Za podrezanie prasaťa Lesnitskeho, ktorý má na svedomí totálny masaker obyvateľstva stanice Oktyabrskaya, sú zlé body! Zastrelenie nácka, ktorý sa vzdáva (nácek je nácek aj keď nemá zbraň), sú zlé body. Snažil som sa síce nazbierať si aj nejaké pozitívne body, vypočúval som si tragické príbehy ľudí v staniciach metra, našiel som macíka chlapcovi, v tunely som zachránil ženu pred znásilnením, ale negatívne morálne body mi zabezpečili jasný bad ending, a mne to neprekáža; Nevidím na tom nič zlé, že D6 vyletela do vzduchu aj so všetkými frakciami. Takýto ending sa mi každopádne páčil oveľa viac, ako ending predošlého dielu. Keď zomrú ľudia, bude mier.

Nezmyselná vyvražďovačka zmutovaných následníkov ľudí a démonov, ktorá sa ma zmocnila iba kvôli svojej hororovej atmosfére.

Originálna hra, v ktorej cieľom je zničiť ľudstvo. Ekologicky, za pomoci miniatúrnych organizmov. Na výber je baktéria, vírus, spóry húb, parazit, prión, nanovírus, biozbraň, mozgový červ (Neurax worm), Necroa virus, Shadow Plague (patogén spôsobujúci smäd po krvi), alebo filmovo známa epidémia Simian Flu, prenášaná opicami. Trochu mi prekážal jeden logický nezmysel, ktorý ani po nových apdejtoch nezmizol. Hra začína textom: „Aby si vyhral, musíš vyvinúť a rozšíriť neliečiteľnú epidémiu a vyhladiť ňou všetkých ľudí.“ Tesne pred koncom však vyskočí víťazný oznam „Tvoja epidémia úspešne eliminovala všetok život na Zemi“ a úplne na konci potom vidíme obrazovku s titulkom „Svet zničený“. Je to absolútny rozpor a som z neho sklamaný. Moja epidémia predsa neeliminovala život na Zemi, ale len ľudí, čím umožnila záchranu sveta, nie jeho zničenie. Tento komentár píšem v dobe, keď som sám doma PN s ťažkou angínou, a preto som so zosnulými nútený trošku súcitiť. Trošku. Ale keď svet mám tak rád...

Život jedného spoločnosťou zničeného chlapa. Hra nie je zrovna prešpekulovaná, ale môžete v nej robiť všetko, čo v daných lokalitách potrebujete. Jeden z prvých levelov bolo zháňanie podpisov pod petíciu. Tých, ktorí odmietajú (policajtky vám dokonca vynadajú), môžete napríklad poliať benzínom a zapáliť, alebo ubiť lopatou. Potešia tiež maličkosti, ako rozbíjanie okien, omočovanie okoloidúcich, či obnažovanie sa, na čo sa niektoré dievčatá aj zachichocú. Škoda, že ich to o chvíľu prestane baviť a odídu. Dosť sa mi hnusila možnosť použiť mačku ako tlmič na zbraň, no táto možnosť je zbytočná pre hranie, ani raz som ju nepoužil. Všeobecná deštrukcia, ktorá zoberie pár hodín života.

22 lokalít predošlých vydaní v lepšej grafike! Navštívite vlakové nádražie, farmu, baňu, zábavný park, obchod, zbohatlícky rezort, vojenskú základňu, a pod. Hlavné úlohy sú jasné: nedrž sa len jednej zbrane počas svojho výjazdu, porozdávaj zopár ohnivých darčekov, najlepšie nástroje ležia pri poli – nájdi ich a použi, a pod. Ešte zaujímavejšie zneli zadania vedľajších úloh, ktoré boli v podobe achievementov: vyhoď do vzduchu hudobný sprievod, vyhlaď odporcov hier v Ghette, vykonaj 13 popráv, zabi 4 alebo viac ľudí jednou strelou z raketometu, zabi 30 ľudí plameňometom, keď vzbĺkneš zapáľ niekoho tým že na neho nabehneš... Najväčšou šialenosťou je čistenie obchodu Ez Mart (zabezpeč padajúce ceny, padajúcich zamestnancov, padajúcich zákazníkov, riadené strely a kaluže krvi). V každej lokalite pobehuje 50 – 100 ľudí, na ktorých sa dá vyskúšať samopal, brokovnica, automatická brokovnica (spray cannon), raketomet, plameňomet, granátomet (napalm launcher), revolver, plus granáty, molotovove koktaily, míny, časované míny a šrapnelové míny. Jednoduchosť nadovšetko.

Táto hra bola zábavná v prvej polke, keď tam bol dostatočný počet civilov. Rád som nimi maľoval steny na červeno. Dali sa rozmliaždiť ako rajčiny. Zásluhou viacerých dostupných štýlov maľovania som sa cítil ako Picasso. Veľmi rýchly respawn však moje kresby a všetky snahy očistiť ulice od áut sabotoval, čo považujem za najväčší mínus tejto hry. V pokročilejšej fáze hry bol v uliciach totálny chaos, príliš veľa príšer, vrtuľníkov, to už nebolo ono. Príbeh nie je moc originálny, no jeho podstata je zaujímavá. Don't play with genetics!

V tejto hre máme na výber 7 typov vladárov, ktorí majú poraziť vzbúrencov v krajine: štátny úradník, ekonómka, armádny generál, bankárka, pašerák, náčelník, tankový veliteľ, riaditeľka pre rozvoj. Nemáme možnosť hrať za vzbúrencov a poraziť nimi týchto polovojenských a kapitalistických diktátorov. Ku svojmu diktátorovi si môžeme vybrať šiestich poradcov. Ani jeden z nich mi nebol sympatický.

Nemôžeme si vybrať politický smer, stranu, ideológiu, rovnako ako nevieme nič o vzbúrencoch, proti ktorým bojujeme - nemáme preto motiváciu proti nim bojovať, najmä keď majú podporu u samotných miestnych obyvateľov, ktorých zabíjajú napr zablúdené strely vlastných stíhačiek. Máme síce na výber pár možností, ktoré nám počas hry vyskakujú na obrazovke - schváliť voľby, schváliť práva ženám, ale to má vplyv len na mieru podpory od miestnych obyvateľov. V skratke, chýbali mi politické voľby, aké ponúkajú hry Democracy 2, Democracy 3, Democracy 4. Jedinou dôležitou voľbou pri ceste k víťazstvu máte - podpísať so vzbúrencami mier, alebo ich úplne vytlačiť z vami ovládanej krajiny.

Tomu, kto by si chcel zahrať radšej za vzbúrencov, odporúčam hru People Power: The Game of Civil Resistance.

Bavilo ma to nazačiatku, keď som ako vzbúrený robotník elektrickou tyčou mlátil strážnikov v baniach. Bavilo ma to ešte aj vtedy keď som v administratívnej budove mal uniesť nejakého byrokrata a to tak že nenápadne, so zbraňou zastrčenou sa zakrádať pomimo SBS károv (v skutočnosti sa v tejto misií dá s tlmičom na pištoli popraviť dosť veľa úradníkov a úradníčiek, len ich potom treba nahádzať niekam do rohu, aby si ich nikto nevšimol). Páčilo sa mi, keď som v obrnenom vozidle doháňal vojakov a tí keď už boli skoro pod kolesami, zdesene kričali „Please! Don't do it!“ Páčila sa mi myšlienka zničenia ťažobnej korporácie a páčilo sa mi aj logo vzbúrencov čo si hovorili Red Faction. Na výber 15 zbraní, z ktorých najviac pomôže útočná puška UAR-42 a v neskoršej fáze hry ťažký guľomet JF60, alebo elektromagnetická puška FCA-26 ktorá strieľa cez steny (je vždy sranda keď túto fintu využije nepriateľ). A to je všetko, čo sa mi páčilo. V skutočnosti ide o bežnú strieľačku, pri ktorej netreba rozmýšľať. Totálne logické nezmysli (dejové, architektonické), ktorými je táto hra presýtená, by dnes nikto neprepáčil, ale v roku 2001 to bolo ešte OK a musím to asi akceptovať.

"Aah, this place is becoming a home again." Šťastne si povzdychla žena tesne predtým, jak na ňu spadla strecha jej domu. Klasika - odpaľovacie nálože, zváračka, raketomet a chromovaný perlík, všetko lietalo vzduchom. 250 budov, 1100 vozidiel armády, proletárov, či ťažobných a stavebných korporácií, 4250 vojakov; ničil som všetko, aj to, z čoho nepadal šrot (za šrot sa nakupujú a vylepšujú zbrane). Niekedy to prinieslo problém, keď som mal zachrániť rukojemníkov, ktorí boli na poschodí a ja som zbúral schody. Nevadí, zhodil som celú budovu - dvaja hore dole, aj tak ich tam bolo dosť. Jediné, čo som neničil, boli Skrýše partizánov, organická farmička kolonistov v Rezidencii (sektor Oáza) (Oáza mi bola všeobecne vizuálne najsympatickejšia) a obydlia Záškodníkov. Nie, že by sa mi nepáčili ľavicové teroristické skupiny, ale na Záškodníkoch bolo niečo fascinujúcejšie. Dajú sa za nich hrať Bonusové misie, ktoré sú samostatnou kapitolou hry, žiadne srandičky na pár minút! Pri niektorých partizánskych akciách sa objavil problém - respawn vojakov, tým pádom tieto akcie sa nedali urobiť takticky ako ma to viac baví - vyčistiť oblasť snajperkou a potom plniť úlohu. Tiež ma sklamal respawn bilboardov a niektorých budov v Marťanskej rade (sektor EOS), ale väčšina stavieb ostala zničená, takže vo výsledku spokojnosť. Scenár hry prijateľný, niekedy nezmyselné misie, ale čo už dáva zmysel dnes, roku 2125?

Z môjho prvého (a posledného?) pokusu odohrať Stalkera mám zmiešané pocity. Najlepšie je, keď tí moji prví spoločníci z Jasnej oblohy začnú hovoriť siedmi naraz, z toho štyria po rusky a do toho mi ešte niekto od nich niečo hovorí do vysielačky. Alebo keď sa počas boja schovám za strom, alebo za kameň, dobehne spolubojovník, vytlačí ma rovno do streľby a schová sa tam on. Tiež nerozumiem, kto a prečo postavil ten Kostol doprostred Bažiny. Dosť mi vadilo to strieľanie psov a tých iných zvieratiek, čo sa podobali na psov. A kto mi vysvetlí zmysel tých miest, kde bez varovania a bez dôvodu v okamihu schytám plnú dávku radiácie a o pár krokov ďalej už nie je po nej ani stopy. A vôbec, dosť ma otravoval naoko neprepracovaný príbeh a vysoká obtiažnosť. Vlastne ma to začalo fakt baviť až asi po desiatich hodinách hrania, keď som sa pridal k Samotárom a nazbieral konečne nejaké dobré zbrane z tiel mŕtvych vojakov Armády. Banditov som privítal guľkami, lebo mi chceli pri vstupe do ich oblasti ukradnúť 8600 rubľov, čím som si odpísal všetky rozhovory s nimi. Tie peniaze mi aj tak ukradli v neskoršej fáze hry. Aby som spomenul aj ďalšie frakcie, trochu ma zaujala Sloboda, ale Ekológov som už spoznať nestihol. Stihol som preskúmať iba 5 oblastí, kým som si neuložil hru tesne pred vlnou žiarenia, ktorá ma hneď po načítaní zabila.

Som rád, že som sa nenechal odradiť nablýskanými sakami a ulízanými účesmi na screenshotoch na oficiálnych stránkach hry, prvý dojem niekedy klame. Moja Šéfka, s bodlinovým čírom, roztrhanými pančuchami a obtiahnutým tričkom, na nich nebola. Milujem jej poznámky pri masakrovaní obyvateľstva a policajtov: "This is so much more relax than painting" a podobné. Hra mi bola stopercentnou náhradou GTA štvorky, gangsterská atmosféra je tu iba v primeranej miere a navyše s poriadnou dávkou humoru. Pohodlíčko za volantom, Malá nočná hudba na 102.4 Klassic FM, ľudia lietajúci od auta, motorkári pod kolesami, už len pivko chýbalo do jednej ruky. Dokonalý engine, skvelá ovládateľnosť, kombá, sympatické postavy (Shaundi, Viola – dabuje ju Sasha Grey! a Ja – Šéfka), hlavný príbeh trochu okopírovaný zo State of Emergency ale to nie je vôbec na škodu. Rozľahlé mestské časti dávajú Šéfke veľa možností ako sa realizovať aj mimo hlavného plánu obsadenia mesta – vraždy na objednávku (tie ma veľmi nebavili, ale aj tak som zabil všetkých 36 muklov), krádeže áut, vykrádanie obchodov a pod. Upgrejdy naskakujú spolu so zvyšovaním si rešpektu odpaľovaním áut, jazdou v protismere, strieľaním ľudí (headshotov zvlášť), no existuje tam limit, napríklad, bonus je iba za 500 prejdených ľudí, ďalej som ich zrážal už iba zo srandy. Hlavný dej som dokončil za 24 hodín: zničených 3526 vozidiel, zabitých 10645 ľudí. Koniec nečakaný

Ešte nikdy predtým som si čas strávený v supermarkete neužil. Musím sa pochváliť, v tomto parkete som naozaj dobrý. Žiaden výklad neostal celý, žiaden obchod neostal nevypálený, nakladačky dostali SBS-kári, príslušníci, zlodeji, aj sfanatizovaní zákazníci, bol to masaker. Užil som si (viackrát) a teším sa na dvojku.

(Pozor, tento komentár je k pôvodnému Steer Madness z roku 2004! Ten remake z 2023 je úplne iný!)

Táto hra má veľký potenciál, ale je trochu nevyužitý. Podnázov je "Grand Theft Tofu", z čoho je možno niekomu jasné, že je to taká paródia na Grand Theft Auto (3). Hrám za vola, ktorý chodí po meste a pácha menšie sabotáže v mäsiarstvach a pod. Potenciál je nevyužitý v tom, že nemôžem ničiť mesto, obchody a autá. Mohla z toho byť výborná hra, ale aj snaha sa cení v tomto prípade. Vegánsky aktivista musí byť nenásilný, to je akési pravidlo. Mesto ostalo bez kožušníctiev, pokusných laboratórií, mäsových burgrární, celé polepené nálepkami a tak to má byť. Už len autá nahradiť bicyklami. Škoda bugov, kvôli ktorým treba hrať niektoré misie aj 3x. Je to hra aj na 10 hodín.

Ostreľovačské pušky a ťažké zbrane sa stali obľúbené v mojom týme, ale je dôležité dôkladne prideľovať body každej postave do iných schopností. Treba tam mať hlavne jedného charizmatického obchodníka a rečníka, niekoho na používanie a zneškodňovanie výbušnín a na páčenie zámok, a niekoho na manuálne zručnosti, inak sa niektoré kľúčové úlohy ani nedajú splniť. Svetlou stránkou týmu bola lesbická vegetariánka Agneska – zlodejka a liečiteľka. Pre zaujímavosť, ďalší vegetarián býva v dedine Tres Cabezas a volá sa Duncan, ale vyskytujú sa v pustatine aj iné zaujímavé postavy, napríklad vodca nomádov Joshua, ktorý vyzerá ako Charles Manson, alebo kanibali v Labyrinte. Vyskytli sa tam aj postavy, ktoré som chcel zabiť, ale nedalo sa. Našťastie, niektoré sa dali. Príbeh má nečakaný zvrat, a ja som bol za neho vďačný, pretože kto by nechcel zastreliť svojho prezidenta? Ďalším prekvapením bolo miesto Biosféra... „Jenže, celý ekosystém je teď poháňen pro potřeby několika druhů rostlin a zvířectva. Celá ta věc se musí nastavit pro lidské osady.“ ...A z toho mi vyplýva, že tam drsne chýba niečo ako FEV vírus. V hre je 24 miest, cca 80 úloh, je to na takých 35 hodín hrania, počas ktorých zabijete 400 ľudí. Akurát.

Depopulované zazelenané lokality majú svoju špecifickú atmosféru. Asi 40 lokalít, v ktorých potešila možnosť voľby komu pomôcť a nepomôcť, koho zabiť a nezabiť, s akou frakciou uzavrieť nepodpísané spojenectvo alebo ju vyhladiť z povrchu Zemského. Okrem Rangerov, za ktorých hráte, je v hre ešte asi 10 frakcií. Ja som polovicu z nich zničil. Ak nepočítam najmenej dve frakcie nájazdníkov, po mojich čistkách ostala z Kaňonu Titána jedna veľká dymiaca diera v zemi (a po jej vládcoch - Šialených mníchoch - nič), no oveľa viac ma bavilo hubiť božích bojovníkov z God's Militia jedného po druhom. Neznášam pánbožkárov, preto som chcel vyčistiť aj kanibalskú Anjelskú veštiareň; Keď som však s pomocou miestneho doktora, vegetariána Edwinsona dokázal dokázať škodlivosť konzumácie ľudského mäsa, vodca Manners vyhlásil plošný zákaz konzumovania mäsa (akéhokoľvek) "až do odvolania", rozmyslel som si to nakoniec s tou čistkou. Počas deja sa stretávame s mnohými príbehmi ľudí, zápletkami, morálnymi rozhodnutiami, ale aj zvratmi a konšpiráciami. Pri konci sa však "uměláci" (Deti Citadely) stavajú do inej pozície ako počas hry. Počas hry stále hovorili, že chcú zničiť všetky tvory, vlastne celý živý svet, no pri konci zrazu hovoria už len o druhu homo sapiens.